Memorandum o porozumení, ktoré pred týždňom podpísal premiér Robert Fico s vedením U. S. Steelu, rozbilo ilúzie o našej parlamentnej demokracii tak otvorene ako ešte nijaký iný oficiálny dokument.
Znenie článku II, ktorým sa slovenská vláda zaviazala zmeniť platný zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie podľa predstáv priemyselného gigantu, je v príkrom rozpore s Ústavou SR a princípmi právneho a demokratického štátu.
Nejde o maličkosť. Jedným zo základných princípov demokratického usporiadania štátu je deľba moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Túto zásadu vytýčil Charles de Montesquieu, no už Niccolo Machiavelli upozorňoval, že ak moc neobmedzí moc, potom moc obmedzí (a napokon zničí) slobodu občanov.
John Locke hovoril o veľkom pokušení moci a jeden z tzv. otcov zakladateľov Spojených štátov amerických a neskorší prezident James Madison výslovne zdôraznil, že sústredenie celej zákonodarnej moci v rukách malej či veľkej skupiny bez ohľadu na to, či ju získala vo voľbách, je priam definíciou tyranie.
A presne z tých istých dôvodov základný dokument Francúzskej revolúcie z roku 1789, Deklarácia práv človeka a občana, v článku 16 hovorí, že spoločnosť, v ktorej nie je zabezpečená deľba moci, nemá vôbec ústavu.
Treba povedať, že tento stav nezapríčinil len Fico a v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Partokraticko-oligarchický systém spojený s eróziou demokracie sa začal vytvárať počas éry Vladimíra Mečiara. Práve vtedy vznikla aj tzv. koaličná rada – neústavný orgán, ktorý svojimi rozhodnutiami obchádzal vládu, no najmä zákonodarný zbor.
Slovenský parlament si dodnes neplní ústavnú funkciu. Premiér už vlani na jeseň opakovane vyhlásil, že dá opozícii desať hlasov na zvolenie predsedu NKÚ. Už sa ani nepokúša zakryť, že tieto hlasy ovláda, že poslanci nevykonávajú svoj mandát slobodne v súlade s ústavou, podľa ktorej „nie sú viazaní príkazmi". A nikoho to už ani neprekvapuje.
Možno tí, ktorým tento stav vyhovuje, budú namietať, že výkonná a zákonodarná moc v Slovenskej republike je formálne oddelená. Lenže je verejným tajomstvom, že ju v zákulisí riadia tí istí ľudia. Štátnu moc v držia v rukách predsedovia vládnych strán, to sme sa teda od vedúcej úlohy KSČ ďaleko nedostali.
V tradícii našej parlamentnej demokracie bola Národná rada vždy hrdou a sebavedomou nositeľkou moci. Prvý predseda Slovenskej národnej rady (ktorej historického názvu sme sa bezhlavo vzdali) Jozef Miloslav Hurban v meruôsmych rokoch nikdy nebol v tieni Ľudovíta Štúra a neprijímal od neho rozkazy. Aj v rokoch 1918 a 1944 SNR deklarovala, že v mene slovenského národa je jediná oprávnená hovoriť a konať.
Dnes tu máme parlament, ktorý je príveskom vlády a tá je príveskom ekonomických skupín. Poslanci dostávajú predpísané otázky, čo sa majú spýtať premiéra a predseda Národnej rady je poskokom svojho straníckeho šéfa. V západnom svete je nemysliteľné, aby výkonná moc takto ponižovala zákonodarnú.
Predseda vlády musí neraz presviedčať poslancov vlastnej strany, aby hlasovali za vládny návrh zákona a často mu nevyhovejú. Na Slovensku im to premiér jednoducho prikáže a jeho partnerom pri vyjednávaní o právnej norme nie je demokraticky zvolený parlament, ale súkromná firma.
Parlamentná demokracia na Slovensku je v rozklade a tieto praktiky iba podčiarkujú nevyhnutnosť prijatia novej ústavy schválenej občanmi, nevyhnutnosť vytvorenia pák a bŕzd na zamedzenie zneužívania moci. Naša demokracia potrebuje kompletný reštart.
zdroj: http://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/276219-mame-este-parlament/