Podľa Christophera Murraya, riaditeľa epidemiologickej sekcie WHO
(World Health Organization), bude v roku 2020 druhou najrozšírenejšou
chorobou na svete depresia (hneď po srdcovo-cievnych ochoreniach).
Klinická depresia pritom predstavuje iba špičku ľadovca duševných
chorôb, ktorými trpia ľudia modernej spoločnosti.
Niečo nám chýba. Niečo potrebné a zmysluplné sa vytráca z našich
životov. Prekonávame rekordy v počte skonzumovaných liekov. Utekáme do
sveta zabudnutia, ktorý ponúkajú média a priemysel zábavy.
Situacionalista Gilles Ivain už pred 30 rokmi napísal: "Duševná
choroba zachvátila planétu. Symptómy - Banalizácia života: menej
smiechu, menej snov. Iba nekonečný kolos dopravy a obchodovania,
prázdne oči v preplnených uliciach. Každý je zhypnotizovaný prácou a
pohodlím: novým obkladom v kúpeľni, najmodernejšou práčkou, domácim
kinom."
Štúdia piatich národov z rôznych častí sveta, ktorú uskutočnila Myrna
Weissmanová na Columbia University v roku 2002, ukázala, že ľudia
narodení po roku 1945 prežívajú pocity depresie 10 krát častejšie, ako
ľudia narodení pred týmto rokom.
V roku 1999 vydala JAMA štúdiu "Changing Rate of Major Depression,
Cross-Cultural Comparisons", do ktorej bolo zapojených 39 000
subjektov v piatich kultúrne rôznorodých častiach sveta. Záver štúdie:
čím vyšší stupeň ekonomického rozvoja dosiahlo spoločenstvo, tým vyšší
bol počet depresií jeho členov.
Nikto presvedčivo nepopísal príčiny rastúceho počtu duševných chorôb.
Psychológovia, sociológovia, epidemiológovia špekulujú: Existuje
nejaký nepreskúmaný vírus, ktorý pôsobí geneticky a robí nás
zraniteľnejšími ? Alebo to je niečo v životnom prostredí -
elektromagnetické žiarenie, mikro-vlnenie vo vzduchu, alebo chemikálie
v jedle a vode ? Sú to kultúrne a ekonomické faktory, ktoré vytvárajú
stres ? Odpovede na tieto otázky možno prinesie budúcnosť, ale už
dnes, teraz a tu, si stále viac ľudí, obyvateľov rozvinutých a
ekonomicky prosperujúcich industriálnych krajín sveta, kladie takmer
náboženské otázky:
Aký má zmysel žiť v najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najbohatších
krajinách sveta, keď človek cíti stále viac smútku úzkosti? Je to
cena za moc a bohatstvo, ktoré sme získali ? Museli sme zaň vymeniť
kúsok svojej duše?
V okamihu, keď si ľudia položia túto otázku, strácajú svoju masku a
starostlivo budovaný imidž. Prečo som smutný? Prečo cítim úzkosť ?
Prečo nedokážem milovať? Prečo mám žiť a prečo mám zomrieť?
Odpovede na tieto otázky, možno, ležia hlboko v našom kolektívnom
podvedomí. Cesta do spodných prúdov našej psychiky vedie cez
postmodernistické zrkadlové siene. Skúsme sa spoločne vydať touto
cestou a v krátkej exkurzii spoznať niektoré stránky modernej
spoločnosti, ktoré sa nezjavujú na billboardoch ani v televíznych
reklamách.
Spoločenská izolácia
Viac a viac ľudí žije osamelo. Pracovná doba do neskorého večera,
hodina cvičenia v posilovni, jedlo v fast food reštaurácii, cesta
domov autom, chatovanie na internete, pár hodín spánku, raňajky pred
televíznou obrazovkou, cesta do práce.
Žiť osamelo nie je pre človeka jednoduché. Americký National Institute
for Healtcare Research (NIHR) uvádza: "depresie sú rozšírenejšie medzi
ľuďmi žijúcimi bez rodiny." Výskumníci sú presvedčení, že život
odrezaný od rodiny alebo iného podporného spoločenstva je jednou z
hlavných príčin vysokej miery depresií v rozvinutých krajinách.
Novým prvkom v izolácií človeka je svet elektronickej simulácie –
diskmany, videohry, televízia. Káblová kultúra mení naše sociálne
štruktúry, narúša vzťahy s ostatnými živými bytosťami. Časopis Journal
of American Medical Association v roku 1992 uskutočnil štúdiu, ktorá
poukazovala na rôzne negatívne efekty masovej komunikácie, ktorá nás
podľa autorov štúdie mení na "jednu veľkú súťaživú skupinu, zatiaľ čo
ničí naše intímne sociálne väzby."
Veľkou otázkou moderného života je počítačová sieť – Internet. Zohráva
internet v zmysle sociálnych vzťahov pozitívnu alebo negatívnu úlohu ?
Na jednej strane vytvára obrovské možnosti komunikácie medzi ľuďmi, na
druhej strane má preukázateľný potenciál narušiť ich osobné vzťahy.
Autori štúdie uskutočnenej na Stanfordskej univerzite v USA dokázali,
že Internet človeka oberá o čas, ktorý by za iných okolností strávil v
priamom kontakte s inými ľuďmi. Pracovníci inej americkej univerzity –
Carnegie Mellon University v roku 1998 zistili, že ľudia, ktorí
strávili denne na internete niekoľko hodín zažívali v zväčšenej miere
pocity smútku a osamelosti.
Ľudia intenzívne využívajúci internet sa často venujú svojej práci aj
po príchode domov. "Keď prídem domov o šiestej večer a strávim svoj
voľný čas posielaním e-mailov, nemám vôbec čas porozprávať sa so
svojou ženou, deťmi alebo priateľmi. Keď trávim svoj čas na internete,
nepočujem ľudský hlas a necítim prítomnosť inej osoby." uvádza jeden z
výskumných pracovníkov Norman Nie. On-line komunita nemôže nahradiť
skutočné ľudské spoločenstvo ani jeho základné úlohy. Dokonca
internetový magazín Slate, ktorý propaguje Kyber-kultúru priznal: "aj
keď je pravdou, že vďaka elektronickej sieti môžete byť v kontakte s
tisíckami ľudí, medziľudská interakcia medzi nimi je obmedzená."
Čo je logickým koncom stále väčšej sociálnej izolovanosti ? Sci-fi
dystopia, v ktorej bude stále menej miesta pre skutočné emócie (ktoré
sa zmenia na smajlíky v internetovej komunikácii) a skutočný ľudský
rast, ktorý nahradí akási nadprirodzená pseudo-identita v jednej
veľkej fantasy hre pod názvom "Multiple User Domains").
"Čím viac simulácie, imitácie a naprogramovaného jednania sa dostáva
do ľudských životov, tým viac sa stávajú uniformnejšími a
nezmyselnejšími." píše Thomas de Zengotita v poslednom vydaní magazínu
Harpers. "Čo iného môžeme očakávať, ako občasné psychické erupcie na
vyprahnutej planine, stvorenej ekonomikou zasvätenou vytváraniu
imitácii a simulovaniu ?"
Choroba modernity
Ľudia v ekonomicky rozvinutých krajinách vychutnávajú prosperitu v
nebývalej miere – zdravotná starostlivosť, zvyšujúca sa priemerná
dĺžka života, hojnosť jedla a bezpečnosť. Život nebol nikdy tak plný
stimulujúcich zážitkov a vzrušenia. Napriek tomu, alebo práve preto,
stále častejšie vychádzajú najavo známky citového otupenia stále
väčšieho počtu ľudí. Naše mozgy sú presýtené a city omráčené lavínou
podnetov, ktoré sa na nás valia.
Psychológovia Bernardo Carducci a Philip Zimbardo na základe vlastných
výskumov tvrdia, že súčasný prekomercionalizovaný moderný život mení
naše prirodzené každodenné vzťahy s okolím zvyšovaním rýchlosti a
komplikovanosti. "V momentoch, kedy sa blížime k hraniciam našej
schopnosti chápať a spracovávať zložitosť nášho života, zažívame
pocity úzkosti." Reakciou môže byť rastúca agresivita, ktorej prejavom
je napríklad porušovanie pravidiel slušnosti, alebo naopak utiahnutie
sa do seba.
Počítačoví pionieri roztrúsení po celom svete sú ľuďmi, ktorí majú
najlepšiu možnosť vidieť, čo je ukryté za žiarivými predstavami
moderných technológií a rozpoznať možné dopady pokroku. Bill Joy,
zakladateľ spoločnosti Sun Microsystems, v internetovom vydaní Wired
magazínu varuje: "Naše preteky v genetickom inžinierstve a produkovaní
nových nanotechnológií vytvárajú monštrum, schopné seba-reprodukcie,
ktoré spôsobí niečo ako vyhynutie nášho druhu behom dvoch generácií.
Šance získať naspäť kontrolu nad tým, čo sa dnes vo svete deje, sa
stále znižujú."
Kriticky uvažujúci ľudia ako Joy však patria k menšine. Zbytok
hypnotizovane hľadí na Veľký Obraz žiarivej budúcnosti. Všetko čo
vieme je, ako na nás vplývajú technológie dnes a všetko čo nás zaujíma
je to, koľko sa dá na tom zarobiť. Neochota klásť si niektoré závažné
otázky môže byť druhom psychologickej obrany (nič sa nepýtať, nič
nehovoriť a každý sa zobudí ráno o trochu šťastnejší). Ale kam nás
môže táto dobrovoľná ignorancia dostať? A aký má vplyv na náš duševný
život?
Nachádzame sa v kľúčovom období ľudskej histórie – náš živočíšny druh
uskutočňuje náhly skok z prírodného do elektronického sveta. Počas
života predchádzajúcich 3000 generácií človek hľadal návod na svoje
konanie v prírodnom svete. Dnes sa učíme o tom, čo je život, z
obrazoviek počítačov a televíznych programov. Popri tom, ako budujeme
technologickú spoločnosť, približujeme sa k cieľu, ktorý pomenoval
Švajčiarsky autor Max Frisch: "Usporiadať život tak, aby sme ho ani
nezažili".
Elektronické prostredie
"Realita" sa stráca, ako navigačná hviezda na zamračenej oblohe.
Elektronická kultúra postupne pretvára našu identitu. A hlavnú úlohu
pri tom stále zohráva televízia.
Už 50 rokov televízia zlepšuje náladu, ukľudňuje nervy, zapĺňa
prázdnotu v našom vnútri. Ako väčšina vecí, aj televízia je pri
rozumnom používaní pomerne neškodná. Ale čas, ktorý stále viac ľudí
venuje televíznemu vysielaniu ťažko možno nazvať rozumným používaním.
Dôkazov o tom, že televízia spôsobuje v životoch ľudí veľké škody,
neustále pribúda.
V štúdii publikovanej týmom Harvardských výskumníkov v roku 2000 sa
uvádza: "Chronické sledovanie TV vedie k poklesu záujmu o veci
verejné, k poruchám spoločenského správania a k celkovej otupelosti."
Televízia je v súčasnej spoločnosti natoľko rozšírená, že niektoré
štúdie sa venujú skôr dôsledkom jej absencie. Pokusné osoby, ktoré sa
dobrovoľne rozhodli vzdať pozerania TV v naprostej väčšine prípadov
zaznamenali zlepšenie kvality života. Ich pocit sa podľa výskumov dá
porovnať s pocitom ľudí, ktorí netušili, že môžu vidieť oveľa lepšie,
do chvíle, kedy dostali dioptrické okuliare.
TV je samozrejme iba jednou z ingerdiencií v postmodernom mediálnom
guláši. Sex, násilie a tisíce reklamných sloganov. Pop kultúra okupuje
psychiku veľkej väčšiny ľudí. Ray Browne, zakladateľ America´s first
academic department to study mass culture ju raz nazval: "Mašinou,
ktorá riadi všetko to, čím sme." Hlavným zámerom tohto nového
elektronického prostredia je zabávať ľudí. Hlavným produktom je
"únik".
Ale únik pred čím? Pred nebezpečenstvom? Pred všetkým čo nás
obmedzuje? Pred zlými pomermi v našom okolí? Alebo únik pred niečím,
čo leží ešte hlbšie: pred sebou samým ? Je iróniou, že čím viac
úzkosti cítime, tým viac vyhľadávame zábavu a čím viac zábavy máme,
tým viac cítime úzkosť. Niekedy sa ponúka ďalšia cesta, ako uniknúť z
tohto začarovaného kruhu: získavanie nových informácií. Ak by sme boli
viac informovaní, všetko by sa stalo jasnejším a menej
znepokojujúcejším.
T.H.White, autor knihy The Once and Future King, tvrdí, že iba
prostredníctvom učenia a spoznávania, môžeme prekonať epidémiu smútku,
ktorý celkom pochopiteľne cítime v svete obývanom "nešťastnými
šialencami". Internet sa zdá byť ideálnym nástrojom učenia a zdrojom
informácií. Ale je Internet naozaj hlavne o učení sa ? Alebo stále
častejšie plný úlohu zabíjača času ? Záplava informácií mení
užívateľov Internetu na osoby podobné hlavnej postave Borgesovej
knižky Funes the Memorious - na ľudí s fantasticky vnímavým mozgom,
ale totálne zbavených schopnosti rozlišovať medzi množstvom vedomostí,
ktoré dokážu absorbovať. Borgsov hrdina si pamätá každý lístok na
strome, ktorý videl pred 30 rokmi, ale nedokáže rozlíšiť, ktoré z jeho
spomienok sú pre jeho život dôležité a ktoré nie.
Človek zahltený informáciami nevie, čo si s nimi počať. Nedokáže ich
zahodiť za seba, všetky ostávajú bez ladu a skladu uložené niekde v
jeho pamäti. Výsledkom je istý druh neustáleho napätia, ktoré ľudia
pociťujú. Ako keby sme sa vybrali do lesa na drevo a zbierali všetko
čo vidíme až dovtedy, pokým sa nezrútime pod jeho váhou.
Neil Postman nazýva informačnú explóziu problémom „kultúrneho odpadu",
s ktorým sa musia ľudia vysporiadať. „Hlavnou funkciou počítačov"
tvrdí Postamn „bude čoskoro filtrovanie nepotrebných informácií."
Postman zároveň upozorňuje, že vždy keď je do ľudskej kultúry zavedená
nová technológia, samotná kultúra sa nezvratne zmení, podobne ako keď
do sudu z vodou nalejete trochu červenej farby – zmení sa pritom každá
molekula vody v celom sude. Podobne keď sa zavedie Internet (alebo
telefón či televízia) do existujúcej kultúry, výsledkom nebude
Internet plus táto stará kultúra, ale kultúra úplne nová, kompletne
zmenená.
Nová hyperkultúra postupne vsakuje do každej molekuly našich mozgov,
deje sa to však postupne a nenápadne, takže si to často ani nedokážeme
uvedomiť. Jediné čo pozorujeme sú následky – na nás samotných ako aj
na ľuďoch okolo nás.
Victor Frankl, psychológ, ktorý prežil holokaust, popisuje podmienky,
v akých žijú ľudia modernej spoločnosti termínom „kolektívna neuróza".
Pod ťarchou tohto stavu sa ľudia cítia bezmocní a správajú sa často
fatalisticky. Život ako by sa vymkol spod ich kontroly. V dôsledku
toho sa vzdávajú svojej zodpovednosti a riadia sa radšej úsudkom
väčšiny, ktorý dnes reprezentujú masmédia. Starý vzorec naučenej
bezmocnosti tak pretrváva v novej podobe. Optimistickým posolstvom
prác Victor Franklyn-a je zistenie, že v utrpení človek dostáva šancu
zmeniť svoj život a dať mu nový zmysel.
Existuje spôsob ako zmeniť náš život ? Dokážeme nájsť spôsoby ako
zlepšiť naše duševne prostredie ? Dokážeme vytvoriť kontemplatívny
priestor oslobodený od komerčných posolstiev ?
Konzumná spoločnosť
Nárast spoločenskej izolácie a odcudzenia je dôsledkom samotnej
podstaty konzumnej spoločnosti, keďže aktivity zameraná na konzum sa v
naprostej väčšine prípadov vylučujú s pestovaním priateľských a
intímnych vzťahov.
Podľa Davida Cortena (ako uvádza v knihe When Corporations Rule the
World - vyšlo aj v slovenskom preklade pod názvom "Keď korporácie
vládnu svetu") sme všetci uväznení v špirále rastúcej závislosti: Naša
honba za peniazmi nás vzďaľuje našej rodine a komunite, v dôsledku
čoho pociťujeme vnútornú prázdnotu. Vtedy prichádzajú reklamní
mágovia, aby nám ponúkli niečo, čo zaručene vyplní toto prázdne miesto
v našom vnútri - nejaký nový produkt, ktorý si môžeme kúpiť za
peniaze. A tak sa opäť ocitáme na začiatku začarovaného kruhu, ktorý
nás ženie do honby za ďalšími peniazmi.
V Silicon Valley sa každých 30 sekúnd stáva ďalší človek milionárom.
Toto ohromujúce bohatstvo ľudí na vrchole pyramídy vytvára
psychologickú klímu, v ktorej, paradoxne, ľudia trpia. Tí menej
úspešní trpia závisťou voči úspešnejším, o ktorých predpokladajú, že
dosiahli vďaka svojmu bohatstvu šťastie, ktoré im - menej bohatým -
chýba.
Úspešní a bohatí trpia tiež aj keď trochu iným spôsobom. Ich utrpenie
popisuje „syndróm náhleho zbohatnutia". Trpia ním ľudia, ktorí rýchlo
nadobudli veľké bohatstvo, pričom psychológovia prinášajú dôkazy o
tom, že ruka v ruke s nadobudnutým bohatstvom sa u nich objavujú
pocity izolácie a životných pochybností. Blahobyt, ktorý vytvára
pomyseľnú hranicu medzi ľuďmi úspešnými a menej úspešnými, zároveň
zasieva na oboch stranách tejto deliacej čiary semienka viny a
neistoty.
Kríza zmyslu života
Dr. Randolph Nesse, riaditeľ programu Evolution and Human Adaptation
na Univerzite v Michigane, verí, že existuje viac druhov depresie ako
sa v súčasnosti diagnostikuje. Niektoré druhy depresie môžu byť
užitočnými a adekvátnymi odpoveďami na situácie, kedy vytúžený cieľ
nie je pre človeka dostupný a keď sa „cesta životom stráca v temnom
lese".
„Ak sa mám vyjadriť veľmi stručne," vysvetľuje Nesse, „povedal by som,
že rôzne duševné rozpoloženia existujú preto, aby regulovali naše
životné stratégie. V dôsledku toho prirodzene radi trávime viac času
činnosťami, ktoré majú pre náš život význam, ako činnosťami, ktoré
jednoducho nefungujú."
Moderný, mestský, „očarujúco úspešný" život zapríčiňuje odtrhnutie
ľudských bytostí od vecí, po ktorých vo svojej hĺbke túžia – príroda,
intimita, pokojné a zdravé životné prostredie. Stále viac ľudí žije v
situácii, kedy nie je v ich silách naplniť túto túžbu. Depresia je
prirodzeným dôsledkom snahy organizmu vyrovnať sa s problémom a nájsť
z neho cestu von. Depresia, inými slovami, je často prvým podnetom pre
hľadanie zmyslu.
A tu sa dostávame naspäť k Victor Franklovi. Frankl, ktorý umrel v
roku 1998, veril, že väčšina duševných chorôb má svoju existenciálnu
dimenziu. Špeciálne sa venoval pacientom, ktorí boli uväznení, ako to
sám nazval, v „existenciálnom vákuu". Bieda týchto ľudí má duchovnú
povahu. Je alarmom, ktorý upozorňuje na to, že organizmus žije v
duchovnej núdzi. Ak človek ostáva v existenciálnom vákuu príliš dlho,
dostáva sa do klesajúcej špirály, ktorá vedie k vážnym neurózam. Život
nemá zmysel. Žiadna cesta nie je správna. V nič sa nedá veriť. Nič z
toho, čo človek robí, alebo čo by mohol robiť, nemá hodnotu.
Frankl veril, že existenciálne vákuum, ktoré popísal je symptómom
modernej doby. Carl Jung ho identifikoval asi u tretiny svojich
pacientov a spolu so svojimi súčasnými nasledovníkmi uvádza, že tento
druh neuróz - strata zmyslu a významu – je zásadne odlišná od všetkých
ostatných druhov duševných chorôb. Maslow ju nazval „metapatológiou",
ktorá je charakterizovaná odcudzením, nudou, únavou, apatiou, pocitom
márnosti, stratou viery vo vyššie hodnoty.
Aká je postmoderná odpoveď na stratu zmyslu ? Snažíme sa ho nájsť v
obchodoch. Podľa výskumov v ekonomicky rozvinutých krajinách nastáva
posun v spôsobe nakupovania – ľudia nechodia nakupovať, aby dostali to
čo chcú, ale chodia do obchodov, aby zistili, čo vlastne chcú.
Klasické rozprávky o boji dobra a zla, nahrádza moderná rozprávka o
nekonečnom ekonomickom raste a technickom pokroku.
David Orr, riaditeľ programu Enviromental Studies na Oberlin College,
verí že budúce generácie sa budú na našu posadnutosť neustálym
ekonomickým rastom pozerať ako na patológiu. Orr je presvedčený, že
pojmom „šialená" môže byť označená celá spoločnosť a že to, čo
potrebujeme, je akési „ekologické osvietenie", ktoré by nám pomohlo
naše kolektívne šialenstvo odhaliť.
Postmodernizmus
Dostávame sa na koniec postmodernej zrkadlovej haly. Ťažko sa hovorí o
postmodernizme v situácii, keď nikto presne nevie, čo vlastne znamená.
Zjednodušene povedané však postmodernistická filozofia tvrdí, že sme
dosiahli konečný bod v ľudskej histórii. Modernistická tradícia
pokroku, rozvoja a inovácie je mŕtva. Originalita je mŕtva.
Avantgardná tradícia v umení je mŕtva. Všetky náboženské a utopistické
vízie sú mŕtve. A odpor voči status quo je tiež nemožný, pretože,
samozrejme, aj revolúcia je mŕtva. Ľudstvo sa dostalo do tmavej
komory, z ktorej nedokáže uniknúť.
Postmodernizmus nám spod nôh vytrhol gnozeologický koberec a ponechal
nás samotných v existenčnej prázdnote, neschopných konfrontovať
vlastných démonov. Zároveň tak hendikepoval ďalšie generácie
mysliteľov, ktorí nepochybne, skôr či neskôr, ukážu cestu k
post-postmodernizmu – do miest, kde všetko nie je relatívne, kde
zmysel nie je iba spoločenský konštrukt, kde viera nie je
reprezentovaná sexy country spevákom ani otrockou oddanosťou
monoteistickému mýtu, ale kde naopak sú veci, pre ktoré sa oplatí žiť
a tieto veci sú jednoduchšie a bližšie, ako si dokážeme predstaviť.
Liečenie a východiská
Najobľúbenejším riešením, ktoré ponúka moderná doba, sú lieky. Od
kolísky do hrobu, zaobaľujeme sa do ochranného kokónu farmaceutík.
Mentolový sirup Prozac pre nepokojné deti, Zoloft alebo Halcion pre
nešťastných dospelých, Válium pre mrzutých seniorov. Hľadajúc únik z
nášho trápenia, spoliehame sa na recepty z lekárne.
Nechápeme však jedno. Žiadne lieky nám nemôžu pomôcť naspäť získať to,
čo sme nikdy nemali. Je to ako starý vtip: „Pán doktor, keď mi
vyliečite moju ruku, budem vedieť hrať na klavír ? Áno ? To je
výborné, pretože ja som nikdy na klavír hrať nevedel." Mnohí z nás
chcú vedieť hrať na klavíry bez toho, aby to vôbec skúsili. Chceme aby
sa naše problémy vyriešili, ale nedávame si námahu zistiť kde je ich
príčina.
Po dve storočia filozofi, od Schopenhauera po Maslowa, stoja v
opozícii proti moderným receptom na šťastie a životné naplnenie.
Zmysel život ani jeho naplnenie nemôžte dostať, kúpiť, neexistuje
žiadna donášková služba. Cesta k šťastnému životu, ktorá sa ukázala
ako najnádejnejšia, vedie cez kreativitu, tvorivosť založenú na
vlastnej energii a jedinečnom nadaní, ktoré má každý človek.
Problém pasívnych konzumentov, ktorí držia v rukách vstupenku do
mediálneho komplexu zábavy a vzrušenia je v tom, že stoja v rade,
ktorá sa nehýbe. Pasívne konzumovanie namiesto aktívneho jednania
spôsobuje, že človek stráca možnosť prebudiť v sebe svoju vlastnú
jedinečnú iskru tvorivosti. Pasívna zábava a vzrušenie, ktoré nám iní
núkajú na tácke, spôsobuje iba oddialenie chvíle, kedy sa opýtame
samých seba: Čo tu vlastne robím ?
Cesta vpred nevyhnutne začína – dobrovoľným krokom naspäť. Krokom,
ktorý človeku umožní rozhliadnuť sa vôkol seba.
Na svete stále možno nájsť miesta, ktoré nie sú presýtené postmodernou
kultúrou. Miesta, kde duševný svet človeka čerpá svoju šťavu z
nedotknutej divočiny, kde sa zatiaľ nevytráca priamy medziľudský
kontakt, miesta, kde žije vitálny duch pospolitosti, miesta, kde ľudia
myslia a konajú odlišným spôsobom, ako hlavný prúd postmodernej
konzumnej kultúry.
Tieto miesta nás môžu mnohému naučiť skôr než navždy zmiznú. Môžu nám
ukázať, že existuje iný spôsob života, môžu nás prinútiť zamyslieť sa
nad našou vlastnou kultúrou a samými sebou. Máme právo považovať našu
kultúru za najrozvinutejšiu a najvyspelejšiu na Zemi ? Môžu ostatné
kultúry nasledovať náš spôsob rozvoja bez toho, aby začali trpieť
rovnakými chorobami ? A nakoniec – stojí takáto podoba rozvoja vôbec
za to ?
Z časopisu Adbusters preložil Matúš Ritomský